Za siedmimi horami a za siedmimi dolami..býval kraj zvaný Drotária..
Celkom pekný názov, povedia si mnohí. A mnohí by asi aj vedeli určiť, ktorá časť Slovenska niesla v minulosti tento príznačný názov. Kysuce a Javorníky, známa drotárska oblasť. Ale viete, ako sa to vlastne celé začalo?
Drotárstvo a drotárov, ako si všímam, mnohí vnímajú tak podprahovo. Jasne, dakedy v minulosti sa opravovali hrnce drôtmi. ??? To je všetko? Slovenské drotárstvo a drotári boli v 19. a 20. storočí celosvetovým fenoménom. A to bez zveličovania. Ale je pravda, že nestrieľali puky do bránky, asi preto sa o nich moc medzi našincami nevie...
Venujem sa drôtovaniu. Poväčšine robím iba malé šperky rôznymi, často vymyslenými technikami. Pokúšam sa však aj o väčšie veci, tie tradičné, pretože ma fascinuje ohybnosť drôtu, a tvary, do ktorých sa dokáže sformovať, vynaliezavosť vecí v ktorých je okrem funkčnosti aj kus estetiky, ale najmä ma fascinuje toto remeslo aj s celým jeho pozadím. Príde mi to celé naozaj zaujímavé a nostalgické zároveň, múdrosť cyklov života, z ktorých by sme sa mali učiť, inšpirovať a pamätať. A tak sa čas od času s dakým zakecám o drotárstve, a čo myslíte? Koľko ľudí aspoň tuší čo bolo za tým všetkým?
Tak ako to teda celé začalo?
To, že bola na Slovensku bieda asi nemusím nejak zvlášť vykresľovať. Tesne pred tým, ako dakoho prvý krát napadlo zlepiť si rozbitý hrniec plechom, boli v Európe aj nejaké roky neúrody a s tým spojený hladomor. Ekonomická situácia bola viac než zlá, Rakúsko-Uhorsko vyhlasovalo dokonca štátny bankrot. Drotárstvo vzniklo na severozápade Slovenska a na Spiši (v malej miere, budem sa tu venovať hlavne SZ Slovenska), kde ani klimatické podmienky nejak tomu jedlu a prebytku neprajú. Na Kysuciach bol teda dosť problém s obživou, aj s prácou celkovo. Neboli tu ani bohaté mestá, ani novovznikajúce fabriky, ktoré by zamestnali aspoň mužov. Naopak, nový trend vznikajúcich manufaktúr ničil remeslá a remeselníkov ako takých. Časť obyvateľov pracovala v okolitých lesoch, ale nie toľko, aby mohli podhorské dediny nejak extra prosperovať.
Úplné začiatky drotárstva jasne že nie sú známe, nijako písomne doložené. Niekde sa uvádza už 17. storočie. Písomné pramene však drotárstvo ako remeslo zmieňujú až v druhej polovici 18. storočia. Tak či onak, dakedy v tomto časovom rozmedzí dakoho napadlo neplakať nad rozliatym mliekom a rozbitým hrncom, ale si ho opraviť. Spočiatku sa pracovalo s plechom, pričom sa na oboch krajoch praskliny navŕtali dierky, zlom sa podložil plechom a cez diery všetko pevne zviazalo motúzkom, asi konopným alebo ľanovým. Volá sa to heftovanie. Tak sa začali opletať aj hrnce prasknuté. Bola len otázka času, kým došli na to, že drôt je takisto ohybný, naviac pevnejší, vo vlhkom prostredí sa neuvoľňuje a netrhá sa. A to, že došli k drôtom, bolo dané aj blízkosťou drotární v susednom kraji, Sliezsku. Myslím si, že celí šťastní, že si takto vedia zabezpečiť opravu domácich vecí, ktoré v tom čase kúpiť bolo moc nákladné, začali obdrôtovávať všetkým a všetko. Zo začiatku sa nedá vravieť o nejakých náročných technikách, skôr o intuitívnom látaní - stiahnuť, aby držalo. To veru moc ťažké odkukať neni, preto sa tomuto opravovaniu začalo venovať čoraz viac ľudí, mužov žien aj detí. Priestor to bol relatívne malý a tak hybááj na vandrovku.
Vandrovky
Vandrovať začali muži, najskôr len do susedných krajov, kde ich zručnosť nepoznali a vítali s nadšením. Na vandrovky brali aj mladých chlapcov, ktorí sa šli priučiť remeslu, volali ich džarkovia. Títo potulní remeselníci nepýtali veľa, ich práca bola kvalitná a opravy sú v časoch, keď je dobrý každý groš, vždy veľmi vítané. A tak sa pomaly, postupne rozliezali stále ďalej a ďalej. Až nakoniec nebol kúsok Európy, do ktorého by nezavítali. Ich práca bola žiadaná, nikde toto nepoznali, preto ich prijímali viac menej s otvorenou náručou. To by ste neverili, ale obraz nášho slovenského vandrujúceho drotára sa objavuje v rôznom spracovaní v rôznych kultúrach. Často bol drotár synonymom Slováka, písali o nich v novinách, vznikali dokonca literárne diela, v ktorých vystupovali drotári, rôzne maľby, a často boli aj objektom vtedajších fotografov. Nuž, boli to zjavy, ktoré sa nedajú len tak prehliadnuť - muž oblečený do tradičného ľudového odevu, hrubé ľanové nohavice, ľanová široká košeľa, cez to prehodená huňa z nejakých kožiek, krpce, opasok, klobúk široký, do toho ešte kečky zapletené, fajka a krošňa. Krošňa bola ich 'taška', taký 'batoh', bola to z dreva taká kvázi skrinka, ktorú mali upevnenú remienkami na chrbte a v nej bolo jedlo, potrebné náradia, rôzne kliešte, a drôty samozrejme. Nejakú trochu jedla si vkladali aj do rukávov hune, ktoré na konci zaviazali. Drôty nosili prehodené aj cez rameno, omotané okolo zápästia a klobúku, takže si to skúste predstaviť, tiež by ste si ho všimli. Boli to prostí ľudia z hôr, takže nejaké tie novovznikajúce európske mestské trendy sa ich nejak nedotýkali, takže museli pôsobiť naozaj dosť unikátne.
Do toho treba zdôrazniť, že vandrovali, čiže sa vybrali na dlhší časový úsek do sveta, ktorí nepoznali. Takže spávali poväčšine kade tade, niekedy ich možno dakto uchýlil, ale väčšinou bola ich spálňa les, s postieľkou z ihličia. Alebo senníky, maštale. Na pravidelnú sprchu nebol moc priestor, takže naozaj museli pôsobiť ako vandráci a tuláci. Mnohí si od nich držali odstup, pozerali na nich s ľútosťou alebo pohŕdaním, považovali ich za cigánov. Ale aj napriek tomu bola ich práca a prítomnosť všade žiadaná. O čom svedčia aj rôzne výnimky zo zákazov vandrovania pre slovenských drotárov, povolenia, že môžu chodiť po území vandrovne a pracovať. V tom čase sa v mnohých krajinách snažili zamedziť kočovaniu, najmä cigánov, preto vydávali zákazy, a keď chytili dakoho kto sa ponevieral krajinou čakali ho postihy. Drotári boli však výnimka.
Drotárska stopa
Názory aj pocity voči drotárom boli často protichodné. V mestách boli skôr tŕňom v oku, nezapadali, vyzerali popri všetkom tom lesku dosť biedne. Myslím, že najviac s tým mali problém v nemeckých krajinách, Švajčiarsku. Naopak na vidieku a na Balkáne ich toľko neodsudzovali, ľudia k nim boli milí, často ich nakŕmili, nechali prenocovať. Povyzvedali čo nové vo svete..raz mi dakto vravel, že drotári to boli taký internet Európy. Navštevovali rôzne kúty, pri stretnutiach s inými drotármi, alebo návrate domov si rozprávali príhody z ciest, užitočné informácie ako aj novinky zo sveta. A tak mali prehľad o tom, čo sa kde deje a mohli šíriť tieto informácie ďalej, ľudia bez smartphonov za to boli vďační.
Stretnutie dvoch a viac drotárov muselo byť všeobecne dosť zaujímavé. Okrem špecifickej vizuálnej stránky, mali aj svoj audio prejav dosť unikátny. Drotári sa totiž dorozumievali svojou rečou, ktorú vytvorili. Volali ju Krpošská reč. Slúžila najmä, aby im nikto nerozumel, keď napríklad riešili dačo so žandármi, alebo zjednávali obchod. Bol to súbor vymyslených slov a fráz, ktoré mali základ buď v ich nárečí, alebo v iných jazykoch krajín, ktoré navštevovali, alebo proste pokomolené slovenské výrazy. Tak napríklad:
Nemajčánim buki, znamená Nemám peniaze. Vidrumoval som dve sáhy šera. - Vypil som dva litre piva. Ližica tardimolu - Liter pálenky. Fuľoval som bogoľku - bogoľka znamená žena.
Našich drotárov stvárňovali umelci svojimi maľbami, ako opravujú riady, so svojimi charakteristickými krošňami a zväzkami drôtov. Postava drotára sa vyskytuje aj v literatúre. Dokonca prvá pôvodná Česká opera sa volá Drotár (Dráteník)!! Zaujalo ma, že v literárnych dielach bol slovenský drotár romantickou, čiže zidealizovanou postavou, morálne veľmi čistou, pomáhajúcou, smutnou, trpiacou odlúčením od domova. Celkovo, vtedajší intelektuáli rozvíjali myšlienku československej vzájomnosti, preto brali drotárov, nielen v dielach, ale aj v reálnom živote, ako svojich bratov Slovanov, ktorí prišli z hôr, sú to chudobní ale dobrí ľudia, pracovití a zaslúžia si pochopenie a pomoc. Nuž, isto je na tom kus pravdy, ale netreba toľko idealizovať. Medzi drotármi sa určite našli aj zlé povahy, ktoré mali na svedomí drobné krádeže. A problémy s alkoholom. To sa nedá nespomenúť, kvôli pitiu mnohí skončili s holými rukami, s ešte stroskotanejším životom aký mali predtým. Spoločnosť to však chápala a ospravedlňovala ich ťažkým životom, samotou, odlúčením od svojich blízkych, a od svojej rodnej zemi. Ale myslím, že treba uznať, že to naozaj bol dosť tvrdý a ťažký život.
"Zoberte si kliešte a drôt a túlajte sa svetom, pretože si nič lepšieho nezaslúžite!"
Tak to vraj bola Jánošíková kliatba, obyvateľom Veľkého Rovného, za to, že ho zradili. Tak sa aj stalo. Ale tí, ktorí boli šikovní a svoju emocionálnu rozorvanosť vedeli držať na uzde a neutápať ju v alkohole, si však vedeli celkom slušne zarobiť. Ich rodiny žili len vďaka peniazom, ktoré zo svojich ciest nosili domov, alebo posielali po krajanoch. Vďaka zárobku z drotáriek si vedeli splatiť podlžnosti, zaplatiť dane a iné poplatky. Poopravovať domy, a tí ktorým sa dobre darilo, vedeli svojej rodine zabezpečiť aj vyššiu životnú úroveň. A tak sa do Kysuckého chudobného kraja začal vracať život, spokojnosť a hojnosť. Táto oblasť vlastne žila len z drotárskych peňazí, takže sa dá polemizovať o tom, či to bola naozaj kliatba alebo práve požehnanie.
Ako sa drotári a drotárstvo postupne vyvíjalo, tak okrem drobných opráv začali vyrábať aj svoje výrobky, ktoré mohli predávať. Zaujímavý predmet, ktorý vznikol drotárskou rukou bola čistička fajky alebo šparák. Každý z nich mal fajku a šparák vznikol teda z ich vlastnej potreby. Bol to vôbec prvý predmet, ktorý začali zdobiť. Koniec ihlice ukončovali ornamentami, a tento šparák si zapichovali do odevu. Šparák bol teda nielen nástroj na čistenie fajok, ale aj mužský šperk. Ďalším predmetom, o ktorom nikto nevie, že vznikol slovenskými drotármi je klietka na myši. Áno, to čo sa dlhé roky predáva v podstate v nezmenenej podobe, vymysleli Slováci. Vtedajšie pascičky na myši mali rôzne podoby, mohli byť vytvorené iba z drôtenej klietky, alebo aj v kombinácií s drevom. Tento predmet bol veľmi žiadaný a drotárom sa dosť vyplácalo ich vyrábať. Pasca na myši je niekde dokonca považovaná za symbol drotárstva. Ďalšie jednoduché predmety boli klince, siete a sitá, náhubky pre zvieratá. Veľkú časť ich výroby tvorili drobné výrobky do domácnosti. Možno poznáte drôtené ornamentálne podložky pod tie staré žehličky, podložky pod horúce hrnce, rôzne vešiačiky a poličky, tiež pekne zdobené, náradie do kuchyne - rôzne naberačky, podberačky, varechy, lyžice, misy, misky, mištičky, držiaky na vajcia, svietniky, mydelničky.
Vývoj remesla
Z ekonomického hľadiska sa im viac oplatilo sústreďovať sa do miest. Jednak tu žilo viac ľudí, čiže viac potenciálnych zákazníkov a tiež sa tu sústreďovalo viac peňazí ako na vidieku. Drotárske remeslo sa tak postupne začalo transformovať z potulného na organizované, čo bol dosť dôležitý krok vo vývoji a v jeho histórií. Tí drotári, ktorí na to mali, si začali postupne zriaďovať svoje dielne v mestách, pretože zistili, že mesto ich dokáže dobre uživiť, a vo svojej dielni vedia pohodlne pracovať a vyrábať aj zložitejšie kusy, o ktoré bol väčší a väčší záujem, a tým zarobiť oveľa viac peňazí. Zachovalo sa množstvo listín, ako sa tieto dielne zriaďovali, kto kde a koľko ľudí zamestnával, čomu presne sa venovali, takže máme väčší prehľad o tomto spôsobe drôtovania, ako o tom potulnom. A že tých dielní veru bolo! Toto remeslo sa stalo predmetom skúmania a úcty práve preto, lebo sa postupne z vandrovného spôsobu s drôtom cez rameno, vyvinula rozsiahla manufaktúrna výroba, organizovaná a dobre vynášajúca s firmami po celom svete. Naozaj. Slovenskí drotári si zakladali svoje dielne postupne po celom svete v mestách ako Moskva, Petrohrad, New York, Pittsburg, Chicago, Rio de Janeiro, dokonca v Číne či Austrálií, proste v každom kúte sveta ste mohli nájsť drotárske produkty od Slováka. Písomne je doložených takmer 400 svetových dielní. Majitelia firiem zamestnávali mužov zo svojej rodiny, a dediny. Niekedy to boli desiatky, ale sú záznamy o dielňach, kde pracovalo každodenne 150 až 400 ľudí, nielen drotárov, ale aj predavačov tzv hauzírnikov. A to je už čo povedať! Aby si navzájom nekonkurovali, rozdelili si svet na svoje rajóny, podľa obcí odkiaľ pochádzali, napríklad Chicago patrilo Veľkému Rovnému, New York Vysokej.
Na veľkej nohe
Drotársku výrobu obohacovali o nové a nové predmety, nové techniky. Prispôsobovali sa dopytu tej ktorej krajiny. Okrem výroby z drôtu pracovali aj s plechom, a inými kovovými materiálmi, výrobu rozšírili o klampiarske, zámočnícke a iné práce spojené s obrábaním kovov. Často spolupracovali so stavebníctvom, počas potreby zbraní aj s armádou, v Rusku si dával cársky dvor všetky klampiarske práce robiť slovenským drotárom. Zariadenie dielní, spočiatku jednoduché náradia, bubny na navíjanie drôtov, rôzne šablóny na ohýbanie, neskôr tvorili špecifikované stroje, podľa konkrétneho zamerania dielne. Napríklad v Rusku sa mnohé dielne zameriavali aj na výrobu z plechu, vyrábali samovary, ale pre Rusko bol typický tovar aj hračky pre deti a klietky pre domáce vtáctvo v naozaj rôznom prevedení. Pre Belgicko to boli drôtené lustre, košíky na aranžovanie kvetov, pre Francúzsko stojany na pohľadnice a napríklad koše na zber slimákov, ale aj rôzne potreby pre vinárov. V Nemecku mali záujem o rôzne dekoratívne predmety, košíky, ozdoby do domácnosti, ale aj stojany na pivo, kefy na čistenie fliaš, zariadenia do pivovarov. V Amerike vznikalo veľa úspešných dielní, veľká zem, žiadna konkurencia, žiadne právne obmedzenia a konzumná spoločnosť. Firmy sa rôzne špecializovali, zámočnícke klampiarske práce, svoje produkty dodávali aj do stavebníctva. Americkou špecialitou boli kostry svietidiel a pohrebné vence a kríže, vytvarované aj do bizarností, ktoré mali akože pripomínať život zosnulého, napr.: veniec v tvare kružidla pre architekta atd...
Produktov proste vznikalo veľa, podľa potrieb tej ktorej zeme. Väčšie dielne svoju ponuku prezentovali v katalógoch, kde mali zakreslené všetky svoje produkty, stovky produktov. Drotárske dielne boli naozaj úspešným biznisom. A ich majitelia úspešnými biznismenmi. Ťažko uveriť, ale z obyčajných vandravých opletačov keramiky sa drotári posunuli až k veľaváženým a zámožným majiteľom prosperujúcich firiem, ktorí patrili k aristokracií tej ktorej krajiny. Svojim výzorom a zvykmi sa už neponášali na svojich predkov v rodnej zemi, ale skôr na mešťanov v bohatých európskych a amerických mestách. Nový štýl samozrejme prenikol aj do Drotárie. Vďaka prílevu financií si mohli rodiny bohatých drotárov dovoliť fajnejšie potraviny, mäso tak často ako chceli a novinky ako káva, kakao, jemne mletá múka. Ženy začali nosiť ku krojom kabelky a moderné topánky, a šatky z hodvábu. Majitelia firiem boli častokrát dosť uvedomelí a spoločensky činní a snažili sa svojimi peniazmi povznášať aj domovinu. Tak sa začalo viac budovať a opravovať, stavali sa cesty, murované domy, začal premávať z dediniek autobus do Bytče. V domácnostiach sa objavovali moderné výdobytky, ľuďom sa proste lepšie žilo. Najväčší rozmach drotárskych dielní bol na prelome 19. a 20. storočia.
...a každej rozprávke je koniec.
To, že dnes naše deti o drotárstve nič ani len netušia, je aj preto, že síce nás drotárske výrobky obklopujú dennodenne, ich spojitosť s niekdajšími drotármi už vymizla. Aj niekdajší drotári vymizli. Vlastne úplne. Je pár ľudí, čo sa venuje drôtovaniu aj v tejto dobe, je to však už o niečom inom.
Drotárske predmety, ktoré dnes stále používame už nevyrábajú jednotlivci, ale nadnárodné korporácie masovo, najmasovejšie ako sa len dá. To vlastne bol aj jeden z príčin zániku tohto remesla ako takého. Myslím, že nemusím tieto príčiny popisovať nejak zvlášť, to, že toto remeslo zaniklo je asi pochopiteľnejšie ako to, že vzniklo. Prišli vojnové časy, život aj podmienky sa sťažili, zákony upravili, hranice zatvorili. Nedalo sa viac tak voľne vandrovať. Súčasne, začali vznikať moderné výdobytky priemyslu, dokonca plasty. Staré predmety sa začali nahradzovať novými, modernými. Dielne začali upadávať, menej odbytu. Keď na svet prišli vlny komunizmu, bohatým podnikateľom všetko zhabali, a nakoniec sa na Kysuce vrátili s holou prdelou, bez ničoho a so žiadnou možnosťou na ďalšie podnikanie. Treba povedať, že napríklad v Amerike, niektoré firmy zareagovali včas na meniaci sa dopyt a svoju výrobu pretransformovali, a možno existujú ešte doteraz, avšak už bez drotárčenia. Tak či onak, v polke 20. storočia prišiel koniec drotárstva ako remesla.
A čo ďalej?
Našťastie, drotári okrem úžitkových vlastností drôtu objavili aj jeho krásu v ornamentoch, to ako sa dokáže prispôsobiť estetickým nárokom tvorcu, aký dokáže byť ozdobný a zaujímavý. Prvé predmety síce neboli ozdobné vôbec, ale už zakrátko sa začali objavovať na výrobkoch malé ornamenty na ukončeniach. Ozdoby a vzory začali vznikať rýchlo a na všetkom možnom. Niektoré neskoršie výrobky mali vlastne, iba estetický účel, nie úžitkový. Mnohým sa svojim talentom podarilo očariť svet, keď napríklad zložité tvarované košíky a krabičky ozdobené filigránmi vyhrali v 1911 dizajnérsku celosvetovú cenu Grand Prémio!
V súčasnosti nie je potreba vyrábať ručne z drôtov výrobky dennej potreby. Ale našťastie drotári kedysi prepracovali svoje remeslo do úžitkovo-umeleckej hladiny, z ktorej môžeme stále čerpať. Tak toto remeslo a kus nášho folklóru aj naďalej prežíva. Už nie v pôvodnej forme a rozmeroch, ale aspoň ako predmet umeleckej činnosti. Drôt sa začal používať v kombinácií s rôznymi inými materiálmi, techniky sa začali tiež prelínať a obohacovať o nové prvky, súčasní umelci-drotári skúšajú nové a nové využitia vlastností drôtu. Zároveň, a to som veľmi šťastná, že ľudí vie stále osloviť a nadchnúť jednoduchosť a vynaliezavosť starých pôvodných predmetov, ktoré si aj dnes dokážu kúpiť od drotárov a zavesiť doma, dennodenne sa na ne pozerať a používať ich. Alebo sa naučiť sami si ich vyrobiť na rôznych kurzoch a akciách, ktoré sa stále organizujú, a vďaka knihám, ktoré stále vznikajú. Aj vďaka týmto ľuďom drotárstvo nikdy nezanikne.
V minulosti toto remeslo vedelo vytrhnúť z biedy najchudobnejšiu časť Slovenska, muži zarábali vandrovaním a podnikaním peniaze až pre 150 obcí, z ktorých pochádzali, a ktoré sa príznačne začali volať Drotária. Z primitívneho opletania puknutých hlinených nádob toto remeslo vypracovali až na úspešné, ziskové podniky s dobrým menom po celom svete. Z jednoduchého jednotvarého materiálu vedeli za 200 rokov existencie remesla vytvoriť stovky, možno aj tisíce rôznorodých výrobkov, ktorých estetikou sa môžeme inšpirovať aj dnes.
A tak sa venujem drôtovaniu. Pretože je drôt pre mňa veľmi zaujímavý, tvary s ktorými pracujem ma stále nadchýnajú a pasujú mi a fascinuje ma celý ten príbeh okolo. Cítim isté spriaznenie s ľuďmi a ich osudmi, ktorí kedysi v rukách držali kliešte a stočený drôt presne tak, ako ja teraz. Oslovuje ma skúsenosť našich predkov, ktorí túto po pár generácií vytvárali a každý do nej vkladal niečo nové, niečo zo seba. Je to pre mňa niečo ako odkaz, do ktorého môžem dačo pripísať aj ja a potom poslať ďalej.
A viem, že to každého nemôže strhnúť tak, ako mňa, ale keď už nič iné, aspoň sa v duchu poďakujte našim predkom za ich ťažkú, neúnavnú prácu, za ich vynaliezavosť a cit, a za ich tvrdé životy, ktoré obetovávali svojej rodine, deťom, nám.
Použité obrázky:
1.: http://machula.sk/produkt/drotene-nausnice-holubicky
2.: Vondrušeková, H.: Drátenictví a http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=1142
3.: http://www.dobrodruh.sk/cestovanie/drotari-prvi-slovenski-cestovalia-alebo-s-krosnou-kolesami-drotu-okolo-sveta
4.: http://www.drotaria.sk/index.php?option=com_content&task=blogcategory&id=72&Itemid=164 a http://www.velkerovne.sk/contents/chod07_sk.htm
5.: Veľká kniha o slovenskom drotárstve a http://www.velkerovne.sk/contents/chod07_sk.htm
6.: http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=1142 a http://www.velkerovne.sk/contents/chod07_sk.htm
7.: http://www.veselebyvanie.sk/o-drotarstve-s-panom-lubomirom-smrzikom/
8.: môj archív
9.: http://machula.sk/produkt/drotene-nausnice-jablcka
10.: http://machula.sk/produkt/drotene-srdcia-zihane
