Likavské hradné dni

Naše druhé hradné trhy v poradí, tento krát na úpätí Chočských vrchov, nad dedinkou Likavka. Hosťami a predávajúcimi sme boli na hrade Likava. Program sa začínal o 13:00, my sme tam dorazili už krátko po desiatej a začali so stavbou nášho prvého historického predajného stánku. Všetci sme nejakým spôsobom pridali svoje dielo k stavbe, niekto napínal celtu, niekto ju strhol, niekto zabíjal drevené kolíky, niekto ich vyberal a niekto spájal prírodný špagát a niekto ho rezal.... Každopádne sme sa dopracovali k slušnému výsledku, ktorý ako sme ešte netušili mal byť aj hneď otestovaný najťažšou skúškou.

Hlavné je, že sme sa všetci piati aj zo svojimi výrobkami pekne pomestili na náš výtvor a čakali na veselých kupujúcich a obdivujúcich návštevníkov. Boli sme umiestnený na peknom mieste s výhľadom. Hneď vedľa bol vychýrený zbrojár Bobr z jednej strany a vedľa terčovnica pre lukostreľbu na druhej strane. Aspoň budeme pekne v strehu. O kúsok ďalej bol stánok s medovinou, keď to spočítam tak na desať krokov, lepšie sme si asi vybrať nemohli.

Náš stôl bol pekne plný, Darinkine nové babkoženky sa farebne vynímali na stole, tašky viseli na konštrukcii a vrecúška na bylinky voňavo dopĺňali jej kolekciu. Lenka ako vždy doniesla mydlá s kozím mliekom rôznych druhov a vôní, nové náušnice našich Slovenských zverov a hlinených dedov, ktorý k nám prinášajú múdrosť našich predkov. Rony zo svojimi chutnými mydlami bez kozieho mlieka a drôtenými náušnicami (špirálky a pre Rony aktuálne srdiečka), dopĺňala Voloďove náušnice z dreva, prívesky z cínostriebra a jednu vytočenú hlinenú misku. No a nakoniec ja z mojimi rohmi na pitie, samozrejme ako vždy nepredajné, keďže ešte stále dorábam tie ktoré som posľuboval mojim kamarátom a kamarátkam.

Tak a toto všetko bolo pekne rozložené približne hodinku. Veru asi hodinka ubehla z plánovaného programu a asi trištvrte medoviny ubudlo z litrovej fľaše, keď sa nad našimi hlavami sčernelo a začal sa aj Perún ozývať. Najprv len kvapky, potom kvapčiská a neskôr vrecia vody začali z neba padať, za podpory perúnových zvukových efektov. Ej veru nebolo nám všetko jedno keď sa nad našimi hlavami všetci čerti ženili. Všetci sa schovali pod svoje stany a my pod ten náš. Pekne podaktorý aj pod stôl. Prišla sa k nám schovať aj Voloďova maminka. Miestami padali aj ľadové krúpy. Všetko sme zakryli celtou a dúfali, že to skoro prejde. Niektorý boli dokonca ešte suchý, pokiaľ na nich niekto nevylial vodu ktorá sa ukladala na hornej strieške (Voloďa na chúďatko Lenku). Vytrvalo sme čakali, kým to neustane, tvrdošijne sme odolávali Perúnovím vrtochom a celí premočený sme popíjali už druhú medovinu, ktorú sme si aj napriek čertovskej smŕšti opäť kúpili a otvorili.

Mrakov neubúdalo a kvapôčiek pribúdalo, a čo bolo ešte horšie začalo aj fúkať. Tí ktorý môhli držali náš úbohý stánok všetkými rukami nohami aby ho neodfúklo. Už nebolo pochýb o tom že sa nevyjasní a bude len horšie, dažďové kvapky lietali všetkými smermi a mokré bolo už aj to čo bolo predtým suché. Všetky výrobky sme zbalili do obrusov a bežali k autu, aspoň do ako takého sucha a tepla. Hore briežkom po blate to veru nebola sranda. Tu sme sa uchýlili pod altánok ktorý nám bol dočasným útočiskom pri aute a ja s Voloďom sme šli naspäť ratovať čo zostalo napospas vetru, vode a hromom bleskom. Dokonca pár metrov od nás spadli aj dva smreky, ktoré len tak tak minuli našich susedov z východu. Neďaleké hniezdo divých vtáčatiek na túto apokalypsu zaplatilo holým životom (česť ich pamiatke) a nám povolilo jedno lano na našom stánku. S Voloďom sme už ani košuľe nemali. Akoby toho nebolo dosť, medovinár zmokol tiež a nevydržal nápor perúnovho vyčíňania, začal sa baliť a pobral sa preč. Tak to už bola aj pre nás definitívna rana, ktorá nám úplne zhatila všetky plány tu zostať. Pomaly a smutne sme začali skladať náš stánok. Na to že bol náš prvý, vydržal naozaj statočne.

Naše plány zotrvať tu do zajtra nám padli, a keďže som už pil (medovinu a páľenô), musel som počkať kým mi vypŕchne nejaké to percento. V miestnych krčmách sme tu teda trávili šesť hodín, pri ľudových cenách a pohotovej obsluhe. Kľudne by nebol problém tu zostať aj celý víkend....

Napokon sme aj napriek pokušeniu šťastlivo dorazili domov, kde nás počas cesty opäť chytila búrka s víchricou, čo je už ale celkom iný príbeh. Môžem len skonštatovať, že i napriek prekazenej akcii a výčinom počasia sme všetci odišli s dobrou náladou a s úsmevom na tvári. Máme aj tak trošku výčitky svedomia, pretože tam väčšina účinkujúcich rytierskych skupín zostalo a pokračovalo v programe. Nabudúce zotrváme aj my. Tešíme sa teda na ďaľší ročník.