Krásne počasie a pozvanie na nedeľný obed od Lenky a Juraja odštartovali plány čo s nedeľou v machuliackej zostave. Každý z nás mal resty voči vlastnej tvorbe, tak sme sa rozhodli pracovať spoločne. Predtým sme sa však najedli ako na hostine, pečeného mäska na medveďom cesnaku, a pre Rony bola šampiňónová vegetariánska varianta. Zaklincovali sme to koláčmi zo svadby v Slatinke a boli sme hotoví.
S plným bruchom som skončila aj so svojím šijacím strojom na piknikovej deke a pri spievaní vtákov som si podriemala. Keď som si oddýchla prišla na rad moja úloha opraviť diery na Jurkových nohaviciach, ktoré neprešli jeho záťažovým používaním.
Lenka vytiahla na dvor svoj hrnčiarsky kruh a učila seba i nás ako na to. Jedine Voloďa si to aj sám vyskúšal, ostatní sme zostali v bezpečnej vzdialenosti a pozerali ako je to vlastne náročné mať pevnú ruku a vedieť pracovať s hlinou na kruhu. Rony predčítavala dobré rady z knihy o keramike a tešila nás svojou prítomnosťou aj keď sa zdravotne necítila najlepšie.
Voloďa šil ručne kožený mešec ako z renesančných čias a odkukával od Lenky hrnčiarskú výrobu. Ako jediný z nás pri ručnom šití nevydával žiadne strojové zvuky. Mne stroj klepotal ako o dušu, čo znásobovalo aj plastové telo šijacieho stroja Viktória, ktorého jedinou výhodu je že je prenosný a že šitie na ňom je jednoduché. No už aby som sa naučila na šľapacom Naumanovi, ktorý má zvuk ako pradiaca mačička. Juraj brúsil a frézoval svoje kravské rohy, o ktoré mimochodom je už veľký záujem. Momentálne opracovával roh s hlavou „Jeľeňa“ ako sa to vraj vraví po turčiansky.
Pracovali sme až do večera, príjemne sme podebatili, až kým nás zo záhrady nevyhnali komáre...ešte že príroda má svoje páky aj na workoholikov :-)
